Taktové plánovanie | teória

     Taktové plánovanie je vysoko vizuálna plánovacia metóda. Princípom plánovania touto metódou je plánoanie jednotlivých procesov, alebo úkonov v "rytme" (rovnakej dĺžke trvania), plynulosti a konzistentnosti. Medzi skupinami procesov je vložená rozumne dlhá rezerva tzv. "nárazník" (angl. Buffer), ktorá slúži na dobeh predošlých procesov, počas realizácie ktorých došlo k nejakej deviácii a boli spomalené.

Vysoká vizuálnosť plánu 

     Najlepší taktový plán je taký, ktorý sa dá čitateľne zobraziť na jednej strane. Na obrázku nižšie môžete vidieť veľkú podobnosť s vizuálom tabule kolaboratívneho plánovania. Princípom je, že dĺžka procesov sa nepočíta na dni ale na dĺžku taktu. Pričom na každom pracovnom zábere (napríklad 1 sekcia poschodia) sa každá profesia zdrží rovnako dlhú dobu. Jeden takt môže trvať 5 dní, alebo 8, alebo pri detailnom pláne pokojne aj dve hodiny. Všetko závisí od toho do akého detailu pri plánovaní chceme ísť.

     V zásade platí, že čím ideme do väčej detailnosti, tým väčšiu časovú úsporu vieme dosiahnúť, avšak plánovanie a kontrola detailného plánu vyžaduje viac úsilia a času. Viď obrázok nižšie - rozdiely medzi hrubým plánom po poschodiach, po sekciách a detailným plánom po bytoch na poschodí.

     V každom prípade trvá každý jednotlivý proces rovnako dlho (3 mesiace na celú stavbu). Avšak tým, že pracovníkov púšťame do priestorov skôr než po dokončení prác na celom poschodí predošlej profesie, eliminujeme čas, kedy dokončené časti "čakajú" na ďalšiu profesiu.

Tri typy toku 

     Taktový plán musí brať ohľad na všetky typy toku (plynulosti) – tok práce, tok dodávateľa, logistický tok. Tok práce je tok nepretržitej práce v rámci jednej sekcie na projekte. Tok dodávateľa je neprerušovaný presun dodávateľa z jednej sekcie do druhej v prednastavenom tempe. Logistický tok predstavuje systém zásobovania sekcií materiálom tiež v prednastavenom tempe, množstve a poradí vrátane postupného procesu obstarávania. Jedine taktový plán je schopný zobraziť všetky tri typy toku v jednom pohľade.

Rytmus, plynulosť a konzistentnosť

     Taktový plán musí byť nastavený v rytme, cieliť na plynulosť (neprerušovanie) práce v každej sekcii s úmyslom naplánovať konzistentnú prácu každého dodávateľa. Zjednodušene povedané, je to systém, v ktorom je práca každej sekcie naplánovaná tak, aby bola nepretržitá, ale čo je dôležitejšie, synchronizovaná so všetkými ostatnými sekciami v rytme. To napomáha aj k lepšiemu a stabilnému zásobovaniu stavby materiálom bez nutnosti skladovania na mieste. Na obrázku nižšie je možné vidieť ako urýchlenie jedného – dvoch procesov celkovú stavbu paradoxne predlžuje.

     Z jednoduchého dôvodu. Procesy B a E sú síce rýchle, čo nás môže na moment potešiť. Avšak ak by začali hneď po dokončení procesov A a E na prvej sekcii prvého poschodia, veľmi rýchlo by sa dostali do kolízie a nemohli by pokračovať pre stavebnú nepripravenosť. A tak, keďže chceme zachovať neprerušovanosť každého dodávateľa (pretože každé opustenie stavby znamená ťažší návrat a ďalšie predlžovanie termínu + stratu súvislostí prerušovaného dodávateľa a vyššiu mieru chybovosti), nástupy dodávateľov B a E nastavíme tak, aby konce ich prác boli v logickom slede s predošlými procesmi. To má, ale za následok, že procesy C a F nemôžu začať skôr než B a E sú hotové na prvej sekcii a takto sa nám celková dĺžka stavby zbytočne preťahuje.

     Niekedy je výhodné, niektorých dodávateľov požiadať, aby nasadili menší počet pracovníkov, aby tempo ich prác bolo synchronizované s ostatnými. Na obrázku nižšie vidieť ako spomalením procesov B a E je možné skrátiť celkovú dĺžku výstavby.

     A preto je výhodné uvádzať do zmlúv s dodávateľmi nie len termíny, do kedy majú mať jednotlivé sekcie hotové, ale aj kedy im budú tieto sekcie sprístupnené na prácu. Vyhneme sa tak dohadovaniu o stavebnej „nepripravenosti“ v prípade, že dodávateľ naženie v úvode stavby dvojnásobok ľudí než je treba (pretože aktuálne nemá inú zákazku), nadbehne v tempe, ktoré sa vymyká nášmu taktu a následne by mohol mať tendenciu nárokovať si prestoje.

Plánovanie rezerv  

     Ďalšou výhodou taktového plánovania je jednoznačné a systematické nastavovanie, vizualizovanie a optimalizácia rezerv na prípadné deviácie, ktoré sa na každej stavbe vyskytujú. Toto je protiklad kritickej cesty, kde sa navrhuje rozvrh prác s reťazcom aktivít s nulovou pohyblivosťou. Ďaleko výhodnejšie je mať tzv. nárazníky (angl. buffer), ktoré umožňujú absorbovať (bez vytvárania paniky a tlaku) prekážky, problémy a oneskorenia, s ktorými sa stretáva každý projekt. Správna dĺžka rezervy sa plánuje vždy v dĺžke trvania jedného taktu. Tieto jednotaktové nárazníky sa vkladajú ako "prázdne vagóny" medzi skupiny 3-4 procesov (viď obrázok nižšie).

     Tieto prázdne takty umožňujú procesom, ktoré sa skomplikovali dobehnúť, vďaka čomu nasledujúci dodávatelia budú môcť začať podľa plánu a nebudú musieť prerušovať svoje práce z dôvodu stavebnej nepripravenosti. Dôležité je ale mať disciplínu a prázdny takt zachovať ako prázdny aj v prípade ak prvé sekcie idú podľa plánu. Pretože komplikácie sa môžu vyskytnúť v 4-5 zábere a ak sme prázdny takt preskočili a v pustili na prvý záber dodávateľa skôr než taktový plán uvažoval, rozbitý takt už do konca stavby nedáme dokopy.

     Taktové plánovanie vyžaduje, aby projektové tímy viedli ostatných k zodpovednosti, kontrolovali stavbu a držali línie tokov práce, dodávateľov a logistiky. Je to veľmi náročné a často to býva dôvodom, prečo projektové tímy váhajú s nasadením taktového systému. Tiež to býva dôvodom, prečo dodávatelia váhajú zúčastniť sa na stavbe naplánovanej v súlade s taktom. V tomto systéme majú aj oni viac zodpovednosti za celkový výsledok a plynulosť prác ostatných partnerov. Je takmer isté, že neskúsení vodcovia a nezodpovední dodávatelia nebudú mať takt radi.